Miniskanzen zatopených obcí Liptovská Mara

Tu zaniklo 13 historicky samostatných obcí, ktoré boli v roku 1975 zatopené vodou priehrady Liptovská Mara.

Ich mená už nebudú zaznamenané iba v starých mapách, ale aj na tomto mieste.

Nezabudnime na ľudí, ktorí tu žili a na ich osudy.

Ďakujeme tým, ktorí pomáhali pri tvorbe tohto projektu: Marek Považský, Anton Považský, Ing. Róbert Hok, Vojto Žihlavník, Ing. Estera Ševcová, Mgr. Viera Kunová, Ing. Martin Petruf,  Ing. arch. Pavel Chrabačka, Miroslav Gerec, Pavel Šimovček,mMarek Považský junior, Michal Považský, Nina Považská, Prima Stavebniny, Orol Stavebniny, Záhradníctvo SILVEEX.

Projekt podporilo Liptovské múzeum v Ružomberku, Hotel Koliba Gréta*** a Slovenský Vodohospodársky podnik

ÚVOD

Medzi súčasné dominanty Liptova bezpochyby patrí sústava vodných stavieb Liptovská Mara – Bešeňová. Jej vody definitívne zmenili tvár krajiny, kontinuálne osídlenej od doby kamennej. Z územia dávnych slovanských občín, doložených už v 9.storočí,od 13.storočia donačná politika uhorských panovníkov vykrajovala územia, na ktorých vznikali nové sídelné jednotky, napriek všetkým vývojovým zmenám pretrvávajúce do dvadsiateho storočia. V niektorých z nich až do 17.storočia žili takmer výlučne iba zemania, v iných to boli príslušníci vyššej šľachty, ďalšie sa od 15. storočia vyvíjali ako zemepánske mestečká Liptovského, neskôr Likavského hradu. Pre potreby údržby a funkčnosti hradného sídla boli potrební odborníci z mnohých oblastí života, rozvíjajúci svoje majstrovstvo v spoločenstve služobníckych obcí.   

Od 16.storočia sa aj v Liptove pevne zakoreňovalo reformačné učenie, vyúsťujúce do budovania nových evanjelických a.v. cirkevných zborov.  

Vlastnícke vzťahy k pôde od prelomu 19. a 20. storočia výrazne ovplyvňovali charakter obce a sociálne zloženie obyvateľstva. Na pôde obhospodarovanej v rámci veľkostatku pracovali robotníci a tvorili významnú časť obyvateľstva obce s veľkostatkom. V iných obciach pôdu vlastnými silami obhospodarovali samostatní gazdovia so svojimi rodinnými príslušníkmi. Vlastníci menších výmer pôdy okrem toho pracovali v liptovskomikulášskych a ružomberských fabrikách, iní odchádzali za sezónnou prácou do vzdialených častí monarchie, výnimkou nebolo ani trvalé vysťahovalectvo, najčastejšie do Ameriky. Všetky tieto skutočnosti a ich vzájomné vzťahy ovplyvňovali každodenný život, kultúru, charakter sídiel aj zvyky, odev, stravovanie, myslenie obyvateľstva. V priebehu storočí sa tak vytváral špecifický kolorit liptovskej krajiny a kultúry s mnohými variantmi a zvláštnosťami v jednotlivých obciach.  

Plynúci čas prinášal zmeny v urbanizácii. Niektoré obce prirodzeným vývojom a rastom splývali do väčších urbanistických celkov, pričom si zachovali vlastnú administratívnu samostatnosť, iné sa naopak vnútorným vývojom rozčleňovali na vnútorné jednotky, usilujúce sa o samostatnosť. Významné zmeny v tomto smere nastali v medzivojnovom období. Pôvodné historické obce sa administratívnymi zásahmi stali miestnou časťou susedných obcí, naďalej si však zachovali svoj vnútorný charakter. Ďalšiu významnú vlnu spájania obcí do väčších celkov prinieslo obdobie od druhej polovice 50-tych rokov. Súvisela s realizáciou nového územnosprávneho členenia Československa. V súvislosti s poklesom obyvateľstva pre budovanú priehradu na prelome 60-tych a 70-tych rokov sa zanikajúce obce zlučovali pod správou spoločného miestneho národného výboru.         

Od vydania stavebnej uzávery pre predpokladané zátopové územie v roku 1950 do definitívneho rozhodnutia o začatí stavebných prác v roku 1964 obyvatelia museli čeliť mnohým výzvam. Požiadavky na prínos budúcej priehrady sa menili, budovateľské plány sa prehodnocovali, schválené plány presídlenia sa nerealizovali. V období neľahkých zápasov o každodennú budúcnosť bola potrebná sila a schopnosť čeliť prichádzajúcemu tlaku protirečivých rozhodnutí a často nerealizovateľných požiadaviek. V tieni budúcej priehrady na prahu rodiacej sa novej tváre Liptova vyrástla celá jedna generácia.  

Významné zmeny v súvislosti s priehradou zaznamenal celý Liptov. Na tomto mieste si pripomíname celkom trinásť historicky samostatných obcí, ktoré úplne zanikli pod vodami priehrady. Cez ich mená, zaznamenané už iba v starých mapách však myslíme aj na ďalšie tu nespomínané obce, ktoré výrazne zasiahli vyvolané investície veľkej stavby. Bolo potrebné preložiť železničnú aj cestnú sieť, pretrasovať elektrické, telekomunikačné siete, vybudovať nové zázemie pre rôzne oblasti života, ale aj ochranné pásma a bezpečnostné opatrenia. Trinásť zaniknutých obcí, z ktorých bola iba jediná nanovo vybudovaná je črepinkou v mozaike života Liptova od stavebnej uzávery v roku 1950 do spustenia do trvalého užívania celého komplexu stavieb v roku 1976, ktoré od koreňov zmenili život celého Liptova .      

 

Vodné dielo Liptovská Mara

 

História

 

Pred výstavbou vodnej nádrže bol uskutočnený archeologický záchranný výskum, ktorý odhalil, že Liptovská kotlina bola osídlená už v 9. storočí.  Výstavbou Liptovskej Mary bola nastolená otázka záchrany kultúrneho dedičstva, ktoré sa nachádzalo v zátopovej oblasti. Rimskokatolícky Kostol Panny Márie v Liptoskej Mare bol umiestnený v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline spolu s preneseným mobiliárom ako muzeálna expozícia. Na pôvodnom mieste zostala len masívna veža a pôdorys. Drevený kostol v Paludzi, patriaci medzi najväčšie drevené kostoly v strednej Európe, bol premiestnený do Svätého Kríža. V archeoskanzene Havránok sa nachádza keltské sídlo a druidská svätyňa z mladšej doby železnej (300 – 100 r. pred n. l.). Z doby slovanského osídlenia sa zachoval drevený hrádok opevnený palisádami, obranná priekopa a obytná veža.

 

Vysídľovanie obyvateľov

 

Najviac ľudí z obcí v zátopovej oblasti bolo vysťahovaných do Liptovského Mikuláša (350 rodín), Ružomberka (100), Liptovskej Sielnice (74) a Demänovej (82), do iných obcí viac ako 110 rodín. 50 rodín nebolo rozhodnutých. Štát na odškodnom na nehnuteľnostiach vyplatil postihnutým takmer 43 miliónov korún. Zachránené boli iba budovy s historickou a umeleckou hodnotou.

 

Výstavba vodného diela

 

Túto oblasť vždy sužovali povodne, ktoré sa opakovali takmer každý rok. Ničivé boli hlavne v rokoch 1683 a 1713. V dejinách Liptova od začiatku 19. storočia bola najkatastrofálnejšou povodeň z roku 1813. „Vyvrátilo tisíce stromov, medziiným aj mohutné lipy a vŕby. Škody na majetku dosiahli výšku temer 2 milióny zlatých, zahynulo okolo 300 ľudských životov.“

 

S výstavbou vlastnej vodnej stavby sa začalo začiatkom roku 1970 na základe schvaľovacieho uznesenia Vlády SSR z roku 1969. Vodné dielo vybudovala spoločnosti Váhostav, n. p. v rokoch 1965 až 1975. Realizácia stavby prebiehala v nasledovných termínoch dôležitých etáp výstavby:

 

9. 12. 1971 preloženie cestnej komunikácie č. 18 v úseku Ivachnová - Liptovský Mikuláš

30. 12. 1971 preloženie vodného toku Váh cez združený objekt Bešeňová

5. 4. 1973 preloženie železničnej trate Liptovská Teplá – Liptovský Mikuláš

30. 4. 1973 preloženie vodného toku Váh cez funkčné objekty zemnej hrádze Liptovská Mara

27. 3. 1975 začiatok napúšťania nádrže Liptovská Mara

30. 10. 1977 pokusné plnenie nádrže Bešeňová po maximálnu prevádzkovú hladinu

25. 7. 1980 dosiahnutá maximálna prevádzková hladina 564,89 m.n.m

 

 

Vodohospodárska prevádzka

 

Účelom vodnej stavby Liptovská Mara je akumulácia vody s ročným vyrovnávacím cyklom na nadlepšovanie prietokov pre energetické využitie, priemysel, poľnohospodárstvo a zníženie povodňových prietokov.

 

Liptovská Mara je súčasťou systému priehrad Vážskej kaskády. Celkovým objemom 361,9 mil. m3 je najväčšou vodnou nádržou na Slovensku. Pri vzdutí na kótu 566 m.n.m. zaplavuje územie s plochou takmer 27 km2. Vodné dielo pozostáva zo 43,5 m vysokej (konštrukčná výška 52 m) zemnej priehrady s hlinitým tesnením a vodnej elektrárne s výkonom 198 MW. Teleso zemnej priehrady je v korune dlhé 1225 m.

 

 

Energetická prevádzka

Prečerpávajúca vodná elektráreň Liptovská Mara je súčasťou komplexu stavieb patriacich k vodnej stavbe Liptovská Mara. Na vzdušnej strane hrádze je situovaná akumulačná špičková vodná elektráreň s prídavným prečerpávaním. Výtok z turbín je vyústený do dolnej vyrovnávacej nádrže Bešeňová.

Vodná stavba Bešeňová slúži ako vyrovnávacia nádrž špičkovej elektrárne Liptovská Mara, zachytáva jej špičkové prietoky a zabezpečuje ich rovnomerné, plynulé odpúšťanie do koryta Váhu. Vypúšťaná voda sa predtým využije na výrobu elektrickej energie. Vodná elektráreň Bešeňová má 2 stroje s horizontálnou kaplanovou turbínou s inštalovaným výkonom 2 x 2,32 MW.

 

 

Názov obce:  ČEMICE

Predpokladaný vznik: pravdepodobne 13.storočie

Najstaršia písomná zmienka : 1287

Charakteristika obce: Do konca 16.storočia boli Čemice osadou so zemianskym obyvateľstvom, nebývali tu poddaní, súpis pre výber portálnej dane z r. 1598 uvádza iba 2 želiarske domy. V poslednej tretine 19. storočia sa stali osadou Beníc. Mali spoločný obecný rozpočet. Po vzniku Československej republiky do roku 1921 mali Čemice vlastnú správu aj pečať. V 60-tych rokoch 20. storočia tu fungovala poľnohospodárska šľachtiteľská stanica.

Dominantné stavby:  kaštieľ rodiny Čemických

Matej Bell v Notíciách (pôvodné vydanie z r. 1736):

„Čemice ležia v blízkosti Váhu. V jeho búrlivých vodách sú dnes pochované mnohé stavby, medzi nimi aj sídlo Čemických, hoci bolo vybudované nanajvýš precízne. Dedina je ostatne pamätná preto, že je rodiskom Čemických. Rovina, ktorá sa rozprestiera medzi Veľkou Paludzou, Palúdzkou, Čemicami a Andicami je najrozsiahlejšia v celej stolici, keďže tá sa ježí horami, a veľmi sa hodí na vymeranie vojenského tábora. Pole rodí pšenicu a ako pred Váhom, tak i za ním ho skrášľujú pôvabné háje.“  (str. 233)

Zvláštnosť sídelnej jednotky:

Staršie generácie historikov, zaoberajúcich sa dejinami Liptova predpokladali na území Čemíc v čase posledného stavovského povstania existenciu kuruckého vojenského tábora. Tunajší kurucký cintorín mal byť miestom posledného odpočinku Jura Jánošíka, popraveného v roku 1713 v Liptovskom Mikuláši. Aj keď súčasný stav historického poznania tento predpoklad vylúčil, predsa len táto hypotéza potvrdzuje strategicky významné postavenie Čemíc, ktoré je nepochybné.

Počet obyvateľov k 1.3.1961: 74,

Osobnosti :

akademický maliar Ladislav Čemický (*24.3.1909 v Čemiciach - †6.1.2000 v Stupave, pochovaný v Andiciach) Vzdelanie získané u uznávaných pedagógov svojej doby rozširoval zahraničnými pobytmi v umelecky podnetnom prostredí v úzkom kontakte s poprednými osobnosťami svetového významu. Získané impulzy premietal do vlastnej tvorby cez intenzívne vnímanie reality domáceho prostredia. Jeho hlavnou doménou sa stala krajinomaľba, v nej zachytil liptovskú prírodu a jej premeny v čase. Spracovával však aj sociálne a figurálne námety. Venoval sa tiež organizačnej a pedagogickej činnosti pri výchove ďalšej generácie slovenských výtvarníkov.

 

Názov obce:  RÁZTOKY

Predpokladaný vznik: vyčlenením z občiny Bobrovec

Najstaršia písomná zmienka : 1229

Charakteristika obce:  

Obec patrí medzi najstaršie zemianske osady v Liptove. V 13.storočí ich vlastnilo viacero zemianskych rodín, v 16.storočí tu trvalo žilo iba zemianske obyvateľstvo. Pravdepodobne niekedy v rozpätí 14. – 15. stor. sa pôvodná usadlosť rozširovala, vznikli samostatné časti Nižné a Vyšné Ráztoky. Charakter obce so zemianskym obyvateľstvom pretrvával aj v 19.storočí. V kaštieli po svojom zriadení v roku 1946 fungovala štátna roľnícka škola, hospodáriaca na časti majetku bývalého veľkostatku. Využívala aj časť pôvodnej hospodárskej zástavby vrátane liehovaru. Ráztoky boli v roku 1949 zapojené do verejnej elektrickej siete. Oficiálne obec zanikla 12.7.1971, keď jej správu rozhodnutím ONV prebral Mestský národný výbor v Liptovskom Mikuláši.  V chotári zaniknutej obce bol vybudovaný rozsiahly moderný rekreačný komplex, známy pod menom AQUAPARK TATRALANDIA

Dominantné stavby:  kaštieľ s hospodárskym zázemím

Kaštieľ vybudovaný okolo r. 1770, prestavaný na prelome 19. a 20.storočia. Súčasťou areálu bol park, oddeľujúci pozemok od štátnej cesty. Hospodárske zázemie tvorilo uzavretý urbanistický celok, jeho súčasťou bola pálenica.  

Zvonica – charakteristická stavba pre obce, v ktorých nebol kostol

Matej Bell v Notíciách (pôvodné vydanie z r. 1736):

„Vyšné Ráztoky ležia na brehu Váhu a vyznačujú sa tým, že ich obývajú viaceré šľachtické rodiny. Hoci ide o lesnatý kraj, ich poloha je pomerne nešťastná, pretože trpí nedostatkom dreva. Istú časť Ráztok vlastnia Lehotskovci.

Nižné Ráztoky sa pripisujú k majetkom Lehotských. Nepatrná dedinka leží pri mestečku pri starom koryte Váhu. Svoj majetok tu má aj rod Motúzovcov.“ (str. 279)

Počet obyvateľov k 1.3.1961 : 227; z ekonomicky aktívneho obyvateľstva pracuje 28,3 % v priemysle, 50,9 % v poľnohospodárstve. 48,1 % pracuje v obci trvalého bydliska

Osobnosti :

Matej Motúz z Nižných Ráztok, žil na prelome 17. a 18.storočia a pôsobil ako rektor školy v Strážkach a neskôr ako kazateľ v Batizovciach

 

Názov obce:  PARIŽOVCE

Predpokladaný vznik: vyčlenením z občiny Trnovec pred rokom 1341

Najstaršia písomná zmienka : 1341

Charakteristika obce: názov obce je odvodený od osobného mena Paris, zakladateľa rodu Parižovských. Portálny register z r. 1598 uvádza ako vlastníkov niekoľkých želiarskych domov Kubíniovcov a Rakovských. Na začiatku 17.storočia boli zemepánmi Parižoviec Horváthovci, neskôr Dvornikovičovci.

V rokoch 1923-1928 v Parižovciach sídlil obvodný notársky úrad.  

Po dobudovaní Košicko-bohumínskej železnice sa Parižovce stali dôležitým dopravným uzlom, zabezpečujúcim železničné spojenie pre obce v širokom okruhu. Po druhej svetovej vojne na vlakovú dopravu nadviazala autobusová, bola tu východzia a koncová zastávka pre spoje do celej oblasti .

Medzi hospodársky významné podniky so sídlom v Parižovciach, pracujúce do zániku obce patrili prevádzky Uhoľných skladov a Štrkopieskov, zásobujúce celé široké okolie. Štátne majetky obhospodarovali väčšinu pôdy v chotári obce aj mimo neho. Obec oficiálne zanikla 1.1.1968, keď jej správu rozhodnutím ONV Liptovský Mikuláš prebral Miestny národný výbor Liptovská Sielnica.   

Dominantné stavby: gotický kaštieľ zo 14.storočia je vzácnou stavbou profánnej architektúry Liptova z tohto obdobia. Kópia stavby je umiestnená v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline.

Počet obyvateľov k 1.3.1961 :  175; 16,6 % z ekonomicky aktívneho obyvateľstva pracovalo v priemysle, 38,8 % v poľnohospodárstve. 45,8 % pracuje v obci trvalého bydliska  

Osobnosti :

Mikuláš Parižovský - v 16.storočí založil pre svätomarský kostol fundáciu na vydržiavanie kaplána

Matej Bell v Notíciách (pôvodné vydanie z r. 1736):

„Parižovce vynikajú vkusným kaštieľom Dvornikovičovcov. Dedina bola v minulosti významná svojimi rybníkmi, ich hrádze však už skôr zničili početné rozvodnenia Váhu.“ (str. 279)

 

Názov obce:  LIPTOVSKÁ SIELNICA

Predpokladaný vznik: jedna z najstarších slovanských občín, existovala už v 9.storočí

Najstaršia písomná zmienka : 1256

Charakteristika obce: Ako jediná zo zaplavených obcí sa od r. 1463 vyvíjala ako zemepanské mestečko s výsadami, ktoré upravovali práva a povinnosti Sielničanov vo vzťahu k likavskému panstvu. Významným bolo oslobodenie od platenia mýta v okruhu 12 míľ od Sielnice. Richtár mal právo súdiť spory s výnimkou najťažších zločinov – vraždy, podpaľačstva a smilstva. Štatút mestečka Liptovská Sielnica stratila v 70 – tych rokoch 19. storočia. K zaujímavým povinnostiam sielnických mešťanov patrilo varenie piva pre potreby hradného panstva z vlastného chmeľu a panského jačmeňa a zabezpečenie prevádzky mýtnej stanice na dôležitej krajinskej ceste. Napriek týmto možnostiam rozvoja hlavným zdrojom obživy zostávalo poľnohospodárstvo, aj keď sebestačnosť mestečka v nepoľnohospodárskej produkcii takmer úplne zabezpečovali remeselníci, žijúci na jeho území. Zmienky o sielnických majstroch nájdeme napr. v cechových listinách liptovskomikulášskych cechov.

V závere 18. storočia bol zriadený tolerančný evanjelický a.v. cirkevný zbor, do ktorého patrili obyvatelia evanjelického a.v. náboženstva z 13 okolitých obcí. Zbor vydržiaval aj školu so slovenským vyučovacím jazykom. Mestečko sa tak stalo prirodzeným kultúrnym a administratívnym centrom širokého okolia, keďže bolo tiež sídlom dôležitých štátnych úradov. V druhej polovici 19.storočia tu sídlil slúžnovský úrad, notársky úrad pretrval až do povojnových rokov a matričný obvod plnil svoju funkciu pre široký obvod až do zániku obce. V 19.storočí bol zriadený poštový úrad s rozsiahlym doručovacím obvodom, v roku 1946 začala vyučovať Štátna meštianska škola, jej školský obvod tvorilo 18 obcí. Plneorganizovaná škola zanikla v roku 1964. Jednotriedna Základná deväťročná škola, poskytujúca vzdelanie v prvom stupni prestala fungovať so skončením školského roku 1973/1974, poslednou učiteľkou bola Justína Rendeková.

Ako jediná zo zatopených obcí bola po náročnom zápase s úradmi a aroganciou moci nanovo vybudovaná. Nová Liptovská Sielnica bola slávnostne otvorená 25.8.1974 pri príležitosti 30. výročia Slovenského národného povstania.

Dominantné stavby:

Rímskokatolícky kostol Panny Márie – pôvodne gotický, vybudovaný v 15.storočí, po získaní štatútu mestečka. Niekoľkokrát prestavaný. V období od sedemdesiatych rokov 16.storočia do roku 1674 a v rokoch 1705 - 1709 slúžil evanjelikom, posledná významná prestavba je z druhej polovice 18.storočia.

Evanjelický a.v. tolerančný kostol, vybudovaný v r. 1783 za 16.týždňov, mal sieňový priestor s rovným stropom. V roku 1813 výrazne poškodený prírodnou katastrofou, opravený na náklady členov cirkevného zboru. Generálne opravený v r. 1900, v r. 1929 pristavaná veža s tromi zvonami. Zanikol v roku 1974.

Budova evanjelickej a.v. školy – dobudovaná za ťažkých podmienok v r. 1860, pôsobisko A.P.Zátureckého, K.Salvu, A.Zimányho, J.Babku, J.Priechodského a J.Klauču. Na školské účely slúžila až do zániku školy v obci.

Matej Bell v Notíciách (pôvodné vydanie z r. 1736):

„Sielnica, mestečko kedysi veľké a bohaté sa neprávosťou časov natoľko zmenšilo, že obyvateľstvo dnes vedie takmer výlučne vidiecky spôsob života. Od Sv. Mikuláša ho delí vzdialenosť jednej uhorskej míle, od Váhu leží severne v polovici tejto vzdialenosti. Chotár má priestranný a úrodný, a na každom kroku ho skrášľujú lesíky. Medzi nimi je najkrajší borovicový, ktorý rastie na úbočí vŕšku čnejúceho nad mestečkom zo severu. Verí sa, že borovicu, ktorá sa zobrazuje na erbe mestečka, treba rátať medzi dary tohto lesíka. Sanitra, ktorej dobývanie je tu obyčajne pre obyvateľstvo veľmi výnosné vypovedá o povahe pôdy, inak úrodnej a vhodnej na osiatie obilím. Ani inde však nechýbajú takí obyvatelia, ktorí sa pri jej výrobe prejavujú rovnako veľkou usilovnosťou ako skúsenosťami. Mestečkom preteká dravá riečka, ktorá svojimi rozvodneniami zvykne spôsobovať škody. Pretože sa zlieva z viacerých prameňov nad dedinou Brnice, nezriedka natoľko vzrastie objem jej vôd, že sa doširoka vyleje z brehov a spôsobuje škody nielen domom mestečka, ale aj na poliach. Dokiaľ mestečko rozkvitalo, konali sa tu pravidelne a často trhy, prinášajúce zisky, aj pamäť na ne však zašla hádam už skôr.“(str. 269)    

Počet obyvateľov k 1.3.1961 : 632; z ekonomicky aktívneho obyvateľstva pracuje 15,7 % v priemysle, 52,3 % v poľnohospodárstve. 58,7 % v obci trvalého bydliska

Osobnosti :

Adam Lovich (21.12.1760 – 8.12.1831) – pedagóg, superintendent Banského okolia, reformátor školstva, od roku 1791 riaditeľ banskobystrického evanjelického a.v. gymnázia. Autor školského poriadku, ktorý sa v 19.storočí stal základom pre vyučovanie na gymnáziách v Uhorsku. Patril medzi zakladateľov Katedry reči a literatúry českoslovanskej na bratislavskom evanjelickom a.v. lýceu, ktorá odchovala štúrovskú generáciu.  Stál pri zrode a úspešnom napredovaní Učenej spoločnosti banského okolia .

Ing. Karol Matej Ambróz (6.1.1877 – 1.11.1944)  - strojný a elektrotechnický inžinier, predseda Elektrotechnickej spoločnosti ČSR, projektant vodných elektrární, významne prispel k elektrifikácii Slovenska. Usiloval sa o budovanie moderného slovenského odborného technického školstva, prednášal na SVŠT. V Lipt. Sielnici v dvadsiatych rokoch uskutočňoval prednášky pre mládež na technické témy, od začiatku 20.rokov patril medzi hlavných iniciátorov budovania sielnickej elektrárne.    

Obec pripomína:

Borový háj – miesto, ktoré malo v spoločenskom živote obce dôležité postavenie. Tu sa od prelomu 19.a 20.storočia uskutočňovali v širokom okolí obľúbené petropavlovské hasičské zábavy, v roku 1930 tu odohrali unikátne divadelné predstavenie v prírode “Jánošík”. V réžii Jozefa Priechodského účinkovalo viac ako 80 hercov vrátane jazdcov na koňoch.

Urbársky mlyn – pôvodne stál nad obcou, okrem mlyna v ňom fungovala píla a od 20-tych rokov aj elektráreň.

Cintorín – pochovávalo sa v ňom od 18.storočia, je miestom posledného odpočinku mnohých významných osobností, ktoré prerástli rozmer obce.

 

Názov obce:  ZADIEL

Predpokladaný vznik: vyčlenením zo sielnickej občiny pravdepodobne v 14.storočí

Najstaršia písomná zmienka : 1584

Charakteristika obce: V roku 1304 získal Benko, syn Dobrona zo Sielnice majetok, na ktorom vybudoval usadlosť s názvom Benkháza. Už v závere 14.storočia je v písomných prameňoch na tomto majetku doložená existencia mlyna. Benko nemal mužských potomkov, jeho majetok sa dostal do vlastníctva ďalších zemianskych rodov. Z tejto osady sa vyvinul neskorší Nižný Zadiel. Do 16. storočia bol kuriálnou obcou rodov Joob, Šľachta, Andaházy, Rojko, Kubínyi.

Vyšný Zadiel sa vyvinul z osady, písomne doloženej v roku 1584. Pravdepodobne existoval už v 14.storočí.

Do poslednej tretiny 19. storočia bol Zadiel samostatnou administratívnou a územnou jednotkou, aj keď osídlené územie bolo rozdelené na dve samostatne fungujúce časti – Vyšný Zadiel a Nižný Zadiel. V závere 19. storočia ho administratívne pričlenili k obci Prosiek.

Dominantné stavby:  Rodina Andaházyovcov si v časti Nižný Zadiel vybudovala svoj kaštieľ, obkolesený parkom zo vzácnych stromov a drevín.

Z hospodárskych budov v Nižnom Zadieli dlho fungoval mlyn

Matej Bell v Notíciách (pôvodné vydanie z r. 1736):

„Zadiel v susedstve mestečka Sielnica je dedičným vlastníctvom šľachtických rodov Jób a Šľachta a filiálkou farnosti Sv.Mara.“ (Str273).

Počet obyvateľov k 1.3.1961 : 30

Osobnosti :

Žofia Šľachtová (1793 – 1847) – vydala sa za liptovskomikulášskeho mäsiara Jána Kráľa, vychovávali šesť detí. Medzi nimi vynikol hlavne štúrovský básnik – revolucionár Janko Kráľ (1822 – 1876). On sám priznával veľký vplyv matky na jeho vnímanie sveta

Obec pripomína : cintorín niekdajšej obce Vyšný Zadiel a pozostatky cintorína šľachtickej rodiny Andaházy

 

Názov obce:  NEŽITOVCE

Predpokladaný vznik: 13.storočie

Najstaršia písomná zmienka : 1287

Charakteristika obce: Za zakladateľa sa pokladá Mese a jeho potomkovia, ktorí boli v r. 1288 povýšení do šľachtického stavu. Rod Mese pravdepodobne  niekedy v priebehu 16.storočia vymrel po meči, Nežitovce získali Kubíniovci. V tom čase tu boli iba 4 želiarske domy. V 17.storočí sa Nežitovce zmenili na majer. Administratívnymi rozhodnutiami sa stali osadou obce Bobrovník. Definitívne zanikli ako súčasť Bobrovníka.

Matej Bell v Notíciách (pôvodné vydanie z r. 1736):

„Sestrč spolu s Nežitovcami je dedinka v susedstve Sv.Mary opäť v panstve Kubínyovcov. Prislúcha k farnosti Sv.Mary.“ (str. 273)

Počet obyvateľov k 1.3.1961 :  103

 

Názov obce:  SESTRČ

Predpokladaný vznik: pravdepodobne v 13.storočí

Najstaršia písomná zmienka: 1323

Charakteristika obce:  pôvodná osada bola dôležitým komunikačným uzlom na križovatke dvoch krajinských ciest. Zázemie osady poskytovalo prístrešie a zaopatrenie pre pocestných v hostinci, o povozy a o kone sa postarali v kováčskej dielni (šmykni). Prácu v kováčskej dielni vykonávali aj rómski majstri, dlho uznávaní ako výrobcovia kvalitných klincov. Po celé generácie si tu gazdovia a remeselníci, putujúci z jarmokov v Ružomberku, Nemeckej Ľupči, Liptovskom Mikuláši vymieňali dôležité informácie. Po zriadení pravidelnej autobusovej dopravy tu bola prestupová zastávka na spoje smerom na Ružomberok a L. Mikuláš. V prvej polovici 20.storočia hostinec upravili a zmodernizovali. Dobre prístupné miesto s dostatkom rýb vo Váhu, intimitou malého sídla s kvalitnými službami a zázemím Kubáňovie hostinca sa stalo vyhľadávaným výletným miestom liptovskej honorácie. V dvadsiatom storočí bola Sestrč súčasťou obce Liptovská Mara, v povojnových rokoch mala rómsku komunitu.   

Matej Bell v Notíciách (pôvodné vydanie z r. 1736):

„Sestrč spolu s Nežitovcami je dedinka v susedstve Sv.Mary opäť v panstve Kubínyovcov. Prislúcha k farnosti Sv.Mary.“ (str. 273)

 

Názov obce:  LIPTOVSKÁ MARA

Predpokladaný vznik: 9. storočie

Najstaršia písomná zmienka

Charakteristika obce: Dejiny obce úzko súvisia s dejinami kostola, zasvätenému kultu Panny Márie Radostnej. Sakrálny objekt na mieste dnešného kostola dokázateľne existoval už v 12.storočí. Rozsiahly farský obvod a majetky, patriace ku kostolu potvrdzujú dôležité postavenie v sieti liptovských farností. Sídelná jednotka v blízkosti kostola prevzala pomenovanie podľa patrocínia kostola. Po rušnom období sporov o svetské patronátne práva voči kostolu sa marský kostol v 16.storočí stal centrom reformácie. Po vzniku Liptovského kontubernia bol sídlom liptovského seniora. Evanjelikom slúžil až do roku 1672.

V nasledujúcom období kostol prešiel mnohými stavebnými a interiérovými úpravami, ktoré podčiarkovali jeho význam v systéme liptovských rímskokatolíckych farností. Zavádzali a finančne ich podporovali marskí farári, ktorým v tomto čase patril titul prepošt. Medzi nimi zvlášť vynikol spišský kapitulný kanonik Andrej Ondrejkovič (1621 – 1697). Priame prepojenie farnosti v Liptovskej  Mare so spišskokapitulským prostredím sa prejavilo vo výtvarnom a umeleckom riešení uskutočňovaných úprav.

Od 14.storočia bola obec rozdelená na dve časti – farská a likavská – (podľa vrchnosti), každá mala svojho richtára. V prvej polovici 14.storočia bola v blízkosti kostola vybudovaná kúria, slúžiaca pre potreby reprezentantov Liptovskej stolice. V 14.-15.storočí to bolo najčastejšie  miesto konania stoličných zasadnutí liptovskej šľachty. Obec až do posledných desaťročí 16.storočia plnila súbežne úlohu svetského aj cirkevného centra Liptova. Zanikla rozhodnutím Okresného národného výboru 1.1.1968, keď jej správu prebral Miestny národný výbor v Liptovskej Sielnici.   

Od šesťdesiatych rokov 20.storočia prebiehal v okolí Liptovskej Mary rozsiahly historický a archeologický výskum, ktorý priniesol nové informácie o osídlení Liptova a o dôležitom postavení Liptovskej Mary od najstarších čias, nepotvrdil však predpoklady starších historikov o existencii templárskeho sídla nad Liptovskou Marou. Jedným z jeho výstupov je unikátny areál archeoskanzenu na Havránku, prezentujúci obdobie keltského osídlenia Liptova.

Dominantné stavby:  kostol Panny Márie – jeho kópiu možno navštíviť v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline

Matej Bell v Notíciách (pôvodné vydanie z r. 1736):

„Svätá Mara stojí na úbočí rozložitej hory a je slávna svojim kostolom, ktorý je prastarým dielom. Niektorí tvrdia, že tu vznikol prvý zo všetkých kostolov, ktoré sa začali stavať, keď Liptáci prijali kresťanstvo. Je však celkom mimo pochybností, že prepozitúra tejto farnosti rozkvitala už v 12.storočí. Dodnes sa teší najväčšiemu majetku medzi liptovskými farnosťami, keďže okrem toho, že má viacero tzv. filiálnych kostolov, teší sa aj z vlastníctva vôbec nie zanedbateľných panstiev, ktoré sú roztrúsené všade v šľachtických dedinách. Nad dedinou bol údajne kedysi hrad postavený na vyčnievajúcom vrchu, ktorý – ak sa tomu dá veriť – vlastnili templári, ale českí táboriti ho v r. 1425 dobyli a zrovnali so zemou.“ (str. 265)   

Počet obyvateľov k 1.3.1961 :  329; z ekonomicky  aktívneho obyvateľstva pracuje 31 % v priemysle, 14,7 % v poľnohospodárstve, 13,1 % v mieste trvalého bydliska

Zvláštnosť sídelnej jednotky: V Liptovskej Mare sa zavŕšil osud azda najznámejšieho stredovekého falšovateľa kráľovských donačných listín Jána Literáta z Madočian. Súdny proces s ním zamestnával všetky stupne vtedajšej súdnej moci, zavŕšil sa na hranici vedľa kostola. Za činy, ktoré Jánovi Literátovi z Madočian dokázali, existoval iba jeden spôsob výkonu trestu smrti – upálenie na hranici. Dôsledky jeho činnosti viedli k revízii majetkových listín v roku 1391. Tie, ktoré uznali za právoplatné zapísali do Liptovského registra, ktorý je dnes pokladaný za prvý úradne overený súpis majetkových pomerov na území Liptovskej stolice ako celku (plošne).  

Osobnosti :

Martin Radúch (*18.stor.Lipt. Mara - ?) – učiteľ a matematik, počas pôsobenia v Rakovnici zostavil a vydal praktickú príručku, uľahčujúcu prepočet menových jednotiek, používaných na území Uhorska.

Jozef Koreň (*7.12.1887 Lipt. Mara - †15.7.1969 Prešov). Po štúdiách na gymnáziu v Ružomberku absolvoval teologické štúdium v Bratislave, v r. 1912 – 1913 si dopĺňal vzdelanie na univerzite v Edinburgu. V tomto čase tu na pozvanie Setona – Watsona študovali slovenskí teológovia, medzi nimi napr. Martin Rázus, Vladimír Roy, Ľudovít Šenšel, a.i. Autor školských učebníc, literárnohistorických, filozofických a jazykovedných prác. Ako pedagóg pôsobil na Priemyselnej škole chemickej v Banskej Štiavnici a Priemyselnej škole stavebnej v Prešove. Autor mnohých odborných pedagogických prác, redaktor Učiteľského pedagogického časopisu. Zaoberal sa tiež literárnou históriou, jazykovedou a filozofiou.

 

Obec pripomína : veža kostola s vyznačeným pôdorysom lode kostola na západnom brehu priehrady – na pôvodnom mieste, kde stál kostol. Kópiu stavby kostola, vybudovanú s použitím pôvodných architektonických prvkov možno navštíviť v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline.

Zamestnanie obyvateľstva:

Svätomarci patrili k vyhľadávaným pltníkom. Splavovali tovar až do Dunaja.

 

Názov obce:  PALUDZA

Predpokladaný vznik: jedna z najstarších liptovských občín

Najstaršia písomná zmienka: 1246

Charakteristika obce:  od 14.storočia mali v Paludzi svoje majetky Platyovci a Trnkovci. Po zriadení evanjelického a.v. artikulárneho cirkevného zboru (po r. 1681) sa Paludza stala dôležitým výchovným, vzdelávacím a kultúrnym centrom v Liptove. Na tunajšom gymnáziu pôsobili literárne, výskumne a publikačne činní pedagógovia s kvalitným vzdelaním, ktorí svojich zverencov viedli k vlastnej literárnej činnosti. (napr. Juraj Buchholtz spolupracoval s Matejom Belom na jeho diele Notície; Pavol Šramko sa venoval jazykovede a poézii; Matej Šulek je autorom duchovných piesní, apod.) Škola vychovala generáciu, završujúcu vzdelanie na kvalitných zahraničných univerzitách, najčastejšie v Nemecku. Po ukončení štúdií sa stávali prínosom pre miesta svojho pôsobenia v Uhorsku aj v zahraničí. (napr. paludzskí rodáci Peter Pavol Šramko a Gašpar Šulek boli aktívnymi členmi Učenej spoločnosti malohontskej, Ján Ambrozi pôsobil v Nemecku, Samuel Lišovini vydával náboženské spisy v Banskej Bystrici, a mnohí iní)

V blízkosti Paludze boli náleziská kvalitnej hliny, ktorú miestni hrnčiari využívali pre svoje výrobky, vyhľadávané na blízkych aj vzdialenejších trhoch.

Od r. 1923 v Paludzi sídlil obvodný notársky úrad s územím pôsobnosti pre obce Benice, Lazisko, Lipt. Kríž, Paludza.

Zriadenie miestneho rozhlasu spomalili rozhodnutia, viažúce sa na meškajúce rozhodnutie o budovaní priehrady. Rozhlas začal fungovať až v roku 1961. Kino zriadili v závere 50 – tych rokov, v roku 1960 sa pravidelne premietalo v sobotu a v nedeľu.

Dominantné stavby:  

Drevený evanjelický a.v. artikulárny chrám boží dnes patrí medzi najväčšie drevené sakrálne stavby v Európe. Pôvodná stavba bola zhotovená v zmysle zákonných článkov Uhorského snemu z r. 1681 (Šopronský snem), do dnešnej podoby ho prebudovali v sedemdesiatych rokoch 18.storočia, práce viedol majster Jozef Lang. Pri chráme bola zriadená kvalitná škola s kvalitným pedagogickým zborom, poskytujúca nižšie gymnaziálne vzdelanie. Pedagógovia boli literárne činní a viedli k tomu aj svojich zverencov.

Rímskokatolícky kostol sv. Trojice zo 14.storočia, pôvodne gotický, znefunkčnil preborený strop, odvtedy chátral. Zvyšky stavby stáli v obci aj v 50-tych rokoch 20.storočia   

Matej Bell v Notíciách (pôvodné vydanie z r. 1736):

„Veľká Paludza leží kúsok na juh od kráľovskej cesty na naozaj utešenom mieste, ktorému dodávajú pôvab starostlivo rozsadené lipy. Koruna jednej z nich je taká rozľahlá, že sa v jej tieni poľahky skryje tristo pohodlne ležiacich mužov. V dedine sú aj vkusne vystavané šľachtické domy. Kostolík postavený z kameňa spadá pod svätokrížsku farnosť. Naostatok podľa platného zákona, to znamená v súlade s artikulami tu bolo vyčlenené aj miesto pre výstavbu evanjelického kostola. Nachádzajú sa tu rodinné hrobky zomrelých z rodov Kubínyovcov a Keberičovcov. Za veľmi zvláštne sa považuje to, že na celom veľkopaludzskom poli sa nielenže nerodia hady, ale žiadne tu ani nedokážu prežiť. Ak ich sem prinesú odinakiaľ so senom, čo sa zvykne prihodiť, náhle zmalátnejú a zomierajú hneď po západe slnka, hoci v okolitých dedinách sa im vodí veľmi dobre. Potok, ktorý dedinu zavlažuje oplýva pstruhmi a mugilmi. Prežijú tu dokonca aj úhory, padajú však za korisť vydrám. Keďže pole dediny oplýva hrnčiarskou hlinou vhodnou na výrobu hrncov, väčšina obyvateľstva sa zamestnáva hrnčiarstvom. Je dedičným majetkom rodiny Platyovcov.“ (str. 233)

Počet obyvateľov k 1.3. 1961:  440; z ekonomicky aktívneho obyvateľstva pracuje 29,5 % v priemysle, 42,8 % v poľnohospodárstve, 43,8 % v obci trvalého bydliska

Osobnosti :

Rodisko :

Gašpar Fejérpataky – Belopotocký (*1.1.1794 – †18.5.1874) – osvetový pracovník, vydavateľ, organizátor slovenského ochotníckeho divadelníctva. Vyučený knihár a kníhviazač, pôsobil v Liptovskom Mikuláši. Blízky spolupracovník M.Blahu a M.M.Hodžu. V roku 1829 v L.Mikuláši založil, financoval a viedol Slovenskú požičovaciu bibliotéku, ktorá bola prvou slovenskou verejnou ľudovou požičovňou kníh. Nový i starý vlastenecký kalendár, ktorý vydával od roku 1830 bol najrozšírenejšou slovenskou knihou v tej dobe. Iniciátor a spoluzakladateľ slovenského obrodeneckého divadla v Liptovskom Mikuláši, ktoré pod jeho vedením 22.8.1830 uviedlo Chalupkovu hru “Kocúrkovo”. Pripravil, upravil, nacvičil a uviedol okolo 40 slovenských predstavení.

Adam Matejka (*21.11.1905 Paludza – †21.4.1988 Liptovský Mikuláš) – herec, člen Dedinského divadla v Bratislave, neskôr Krajského divadla v Trnave. Známy tiež z filmovej tvorby. Stvárňoval drobné charakterové postavy „z ľudu“, ktorým vdýchol nezabudnuteľnú charakteristickú podobu. Ochotne pomáhal svojimi skúsenosťami divadelným ochotníkom v rodnej Paludzi aj mimo nej.

 

Názov obce:  DECHTÁRE

Predpokladaný vznik:

Najstaršia písomná zmienka

Charakteristika obce: Počiatky osady možno hľadať na prelome 11. a 12. storočia. Obyvatelia sa zaoberali výrobou dechtu – látky, využívanej  na konzervovanie stavebného dreva. Od 14. storočia patrili niekoľkým zemianskym rodom. Pôvodnú osadu si rozdelili na Vyšné Dechtáre a Nižné Dechtáre. Tento stav trval až do poslednej tretiny 19. storočia. Kaštieľ bol sídlom dechtárskej vetvy rodu Kubínyiovcov, ktorý vlastnil od r. 1618 Nižné Dechtáre.

V roku 1558 bola dokončená prvá pravidelná kráľovská poštová linka z Bratislavy do Košíc. Turecké nebezpečenstvo spôsobilo jej odklon od Nitry a Prievidze cez Liptov. Jeden z poštových úradov sídlil vo Vyšných Dechtároch. Medzi povinnosti poštmajstra patrilo udržiavať v pohotovosti kone,  schopné okamžite po prepriahnutí vyraziť na cestu. Súčasťou dechtárskeho poštového úradu bola aj stanica poštových kočov.   

V obci fungovali tri mlyny, pálenica, píla a na prelome 19. a 20. storočia tehelňa.

Spomalené tempo elektrifikácie na prelome 40 – tych a 50 – tych rokov spôsobilo oneskorenie zapojenia Dechtár do verejnej elektrickej siete. Stalo sa tak až v roku 1952.

Matej Bell v Notíciách (pôvodné vydanie z r. 1736):

„Dechtáre ležia na brehu Váhu na úrodnom a ľúbeznom mieste, ktorého voľba predsa len nie je šťastná, pretože rieka sa rozvodňuje. Kaštieľ Kubínyovcov, hostinec a stanica verejnej pošty zabezpečujú dedine všetku slávu. Istá jej časť patrí okrem Kubínyovcov aj Rakovským.

Dedinka Vyšné Dechtáre, hoci sa teší úrodnému poľu, je veľmi blízko úplnej opustenosti, pretože je nebezpečne vystavená rozvodneniam Váhu.ako dedičný majeok rodiny Oškovcov ju dali pred časom do zálohu Bohušovcom, teraz patrí Kubínyovcom.“ (str. 233)   

Zamestnanie obyvateľstva: Popri prevažujúcom poľnohospodárstve sa obyvatelia zaoberali aj pltníctvom

Počet obyvateľov k 1.3.1961 :  340; z ekonomicky aktívneho obyvateľstva pracuje 33,3 % v priemysle, 49,7 % v poľnohospodárstve, 46,4 % v obci trvalého bydliska

Osobnosti :

Bohdan Martin Kutlík (*11.11.1838 Stará Pazova (Srbsko) - † 20.3.1925 Dechtáre). Po ukončených štúdiách v Sarvaši, v Modre, v Prešove, vo Viedni a v Rostoku pôsobil ako ev.a.v. farár v Křižliciach. Po prekazenej voľbe za farára v Kovačici odišiel do výslužby, v r. 1895 kúpil Rakovského statok v Dechtároch. Upravil ho na moderné hospodárstvo, na ktorom zavádzal moderné formy hospodárenia a jeho praktické ukážky pre gazdov z okolia. Propagoval včelárstvo, odbornými hospodárskymi článkami prispieval do slovenskej tlače. Aktívne sa podieľal na činnosti Matice slovenskej a Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Podporoval tiež slovenských študentov na zahraničných univerzitách.  

Obec pripomína : motorest Salaš Dechtáre na odpočívadle diaľnice neďaleko Liptovského Mikuláša

 

Názov obce:  SOKOLČE

Predpokladaný vznik: pred 12.storočím

Najstaršia písomná zmienka :

Charakteristika obce:  Poddanská kráľovská osada, viazaná povinnosťami na Liptovský hrad. Obyvatelia vykonávali pre hrad odborné služby, pravdepodobne ako sokolníci. V 15. storočí k obci patrili dva mlyny. Od 17.storočia tu bolo dôležité pltisko,  plte sa plavili až do Dunaja. V polovici 17.storočia sa Sokolče dostali do zálohu šľachticom, v r. 1679 sa tu konala stoličná kongregácia.

Do r. 1929 sídlo obvodného notárskeho úradu s územím pôsobnosti pre obce Dechtáre, Gôtovany, Sokolče, Vlachy, znovu zriadený bol v r. 1939. Administratívnym centrom pre tieto obce boli Sokolče aj v rokoch 1945 – 1950, vtedy tu sídlil obvodný úrad MNV  

Sokolče majú bohatú a úspešnú športovú minulosť. Športový klub si v stanovách z roku 1935 stanovil cieľ „pestovať šport, a to football, atletiku, hádzanú, tennis, vodné športy, box, voleyball, ping-pong“. Úspechy dosiahol hlavne futbal, po druhej svetovej vojne sa k nemu pridal aj hokej. Tie isté stanovy určujú aj inú oblasť činnosti klubu : „usporiadanie zábav, divadiel a slávností s oprávnením vyberania vstupného, odborných prednášok a udržiavanie priateľských stykov.“ Kultúrne aktivity mali vo svojich stanovách zakotvené aj Dobrovoľný hasičský zbor v r. 1924 a Slovenská roľnícka jednota v r. 1920. Kultúrne a vzdelávacie aktivity boli hlavným cieľom Štefánikovho vzdelávacieho spolku

Sokolčania boli aj výborní muzikanti – pozývali ich účinkovať na tanečné zábavy, majálesy a bály do okolitých aj vzdialenejších obcí.

V r. 1964 oficiálne vznikla Kubáňova kapela, ktorá patrila medzi obľúbené hudobné telesá v okolí.

Zamestnanie obyvateľstva:

Počet obyvateľov k 1,3.1961 : 549; z ekonomicky aktívneho počtu obyvateľstva pracuje 28,8 % v priemysle, 44,0 % v poľnohospodárstve, 43,6 % v mieste trvalého bydliska

Matej Bell v Notíciách (pôvodné vydanie z r. 1736):

„Dostatočne bohatá dedina Sokolče leží južne od Váhu na dolet šípu. Obyvateľstvo zarába na pltiach, na ktorých stavbu skupujú zovšadiaľ brvná, pretože ich chotár je pomerne úzky a s výnimkou jedného hája nezalesnený. Zaslúžene ich možno nazvať prístavom Liptákov, pretože je tu množstvo usadlíkov, ktorí sú skúsení plavci a dobre poznajú krútňavy na Váhu. Možno ich vidieť, ako na plte berú veľké náklady, ktoré potom títo pltníci zvážajú dolu tokom Váhu až do Dunaja. Panstvo je čiastočne likavské, čiastočne šľachtických rodín.“ (str. 231)

Osobnosti :

Rodáci:

Stanislav Guoth ( * 1940 - ) -  pod menom STAN MIKITA je svetoznámym kanadským hokejistom, členom Siene slávy NHL

Ján Starší  ( *1933 - )  - československý reprezentant v ľadovom hokeji –  člen mužstva majstrov Európy v r.1971, strieborného mužstva na MS 1961, bronz MS 1959, 1963;  úspešný  tréner československej hokejovej reprezentácie.  

 

Názov obce:  VRBIE

Predpokladaný vznik: pravdepodobne v priebehu 13.storočia

Najstaršia písomná zmienka : 1531

Charakteristika obce: Zemianska osada vznikla pravdepodobne niekedy v 13. storočí. Jej názov aj najstarší známy obecný  erb dovoľuje vysloviť predpoklad, že sa tak stalo na mieste s hojným výskytom vŕby.  Do 16. storočia tu žili iba zemania, v závere 16. storočia bol zriadený majer.

Hlavným zdrojom obživy obyvateľov bolo poľnohospodárstvo. Do roku 1945 pôda patrila veľkostatku, po roku 1945 zostal v štátnej správe, po roku 1949 pôdu obhospodarovalo jedno z prvých jednotných roľníckych družstiev v Liptove.  Verejná telefónna stanica bola zriadená 8.aprí

Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac info » Potvrdiť